Včerajšie a dnešné sychravosti za oknom mi pripomenuli časy minulé. V mysli som sa preniesol do obdobia spred niekoľkých rokov. Keď sa horko-ťažko štveral do kopca Prístavného mosta aby previezol svojich pútnikov ponad tmavý silný prúd vody zo Schwarzwaldu.Stereotypné, veru také boli tie cesty až kým... až kým som v ňom neuvidel tie oči. Najkrajšie oči, od ktorých som nevedel odtrhnúť pohľad. A ten jemný úsmev. Zrazu som sa nevedel dočkať ďalších dní. A čakal som na oči. Boli tam a vždy bol pri nich aj ten úsmev. Bolo mi úplne jedno, že sa sardinkujem v buse, lebo tam boli oči s tým záhadným úsmevom.
Jedného sychravého dňa oči vystúpili a to bolo posledný krát, čo som ich videl. Viac sa neobjavili, už sa na mňa neusmievali.
Zostala len spomienka a on, starý autobus číslo 68... po pár mesiacoch bol presmerovaný na inú trasu a všetky mosty s minulosťou boli definitívne spálené. Zostalo len číslo zo zastávky
Komentáre